Miroslav Kalus

     Predtým som žil „normálny život“. Asi ako väčšina ľudí. Práca vypĺňala väčšinu dňa. Dosť dlhé obdobie môjho života nebolo nič iné. Voľný čas som trávil, s telkou, internetom, čítaním, či priateľmi.

     Strava bola väčšinou doma pripravovaná, (skoro žiadne vysmážané veci), v MCDonalde som bol tak trikrát v živote. Ak aj boli nejaké zdravotné problémy zvykol som si na ne a neriešil som ich. Bral som ich ako nutnú časť života. S tým, že vekom sa to bude zhoršovať.

     S pribúdajúcim vekom čoraz viac vo mne narastala nespokojnosť. Pocit, že život mi plynie medzi prstami a ja nežijem, ale prežívam. tento pocit vo mne narastal a ja som podvedome začal hľadať cestu.

     Spočiatku to bolo tápanie. Nemal som cieľ, víziu. Len pocit, ktorý chvíľami prechádzal do depresie. Aj na to som si zvykol. Hovoril som si, že to patrí k životu. Ospravedlňoval som si, že nato aby som si vedel vychutnať tie výborné dni, musia byť aj dni, nie príliš dobré.